Luxembourg

Malá – veľká metropola

Medzi údolím Pétrusse a Alzette vznikol z pevnosti na vrchole kopca Bock. Po svojom hlavnom meste dostala názov aj krajina. Žije tu skoro jedna pätina obyvateľov celého veľkovojvodstva. Je jeden z troch štátov malej „únie“,  ktorú poznáme pod názvom BENELUX. Nielen, že je jej členom, dokonca je aj jej zakladateľom - tak ako aj ďalších veľkých spolkov (NATO,EU,OECD). Je to konštitučná monarchia, ktorej hlavou je veľkovojvoda Henri. Svojou rozlohou (2586m²) skôr pripomína mesto. Čo sa týka samotnej histórie, tak tu už sa dá počítať na storočia. Jeho názov je odvodený od Lucilinburhuc a neskôr Lützelburg (od slova malý). Prvé stopy osídlenia siahajú do čias Keltov a pochádzajú z 2.stor. pred n.l. Rimania tu prenikli zhruba o sto rokov neskôr a oblasť dnešného Luxemburska bola súčasťou Rímskej ríše. V čase migrácie na starom kontinente (5.stor.n.l.) na tomto území mnísi začali budovať kláštory(Echternach 698 n.l.). Vznik grófstva sa datuje od 10. storočia, keď dal gróf Siegfried postaviť malý hrad okolo hlavného mesta  – Château de Luxembourg. Tento stav vydržal do roku 1136, kedy  cisár Henry IV.  zomrel bez mužského potomka. Na vojvodstvo bolo povýšené v roku 1354 českým kráľom Karlom IV. Krajina bola dlhodobo pod nadvládou iných zemí. Svoju samostatnosť získala až v 19.storočí. Dnes je to už posledné veľkovojvodstvo na svete.

 Prehliadku tohto „malého – veľkého“ mesta som začal na vlakovej stanici. Z internetových sprievodcov som sa dozvedel, že turistické centrum, kde je možné dostať mapu, sa nachádza hneď oproti vlakovej stanici. A tak som sa tam vybral. Nič tam však nebolo. Našťastie hneď  v budove stanice bola mala turistická agentúra, kde som tento problém vyriešil. Posilnený čerstvým kofeínovým nápojom za 1,9€ a s mapou v ruke som sa teda mohol pobrať do ulíc metropoly tohto malinkého štátu.

                Na námestí  Place de Gare, vedľa vlakovej stanice, je hneď aj autobusová, čo je veľmi praktické, lebo sa dá odtiaľ dostať asi kamkoľvek v okolí. Nielen v Luxembursku, ale aj do okolitých štátov. Takisto aj vlaková sieť je tu dosť  rozvinutá. Tak ako vždy, keď cestujem, aj teraz som si vytipoval pre mňa tie najzaujímavejšie miesta v meste a pomaličky sa začal presúvať po Avenue de la liberté,  ktorá ma dostala k Sacré Coeur. Na moje nešťastie bol tento chrám práve v rekonštrukcii, a to, čo som mohol vidieť, boli zväčša len stavebnícke pomôcky a náradie. Z priľahlej cesty sa už dala sledovať krásna panoráma srdca mesta. Od neho ma delila krásna jesenná atmosféra parku Vallée de la Pétrusse, ktorý je jedným z mnohých „pľúc“ tohto mesta. Celá táto časť vyzerá ako jedno obrovské opevnenie, avšak nájde sa tu aj niečo, čo sa tomu vôbec nepodobá. Place de la Constitution- terasy, ktoré sú vybudované na opevnení mesta a na ktorých sa do výšky vypína niekoľko štátnych vlajok.

                Most Ponte Adolphe, ktorý spája mestské časti Gare s Centre a prechádza cez údolie Pétrusse,  je asi najkrajší  zo všetkých v meste. Bol postavený v rokoch 1899 až 1903 počas panovania veľkovojvodu Adolfa I. Svojho času to bol najväčší oblúkový, kamenný most na svete. Za zmienku určite stojí aj fakt, že na jeho výstavbu bolo použitých 2850m³ kameňov. Jeho okolie ešte vykresľuje historická budova, v ktorej má sídlo jedna z mnohých bánk. To, že vchádzate do srdca mesta, si pomaličky ale isto určite začnete všímať. Okolité uličky sa začnú zužovať, mizne premávka a stretávate čoraz viac turistov s fotoaparátmi a kamerami v rukách, ktorí sú v skupinkách, či už väčších alebo menších. Moje prvé kroky viedli na Place d´Armes a odtiaľ na Place Guillaume II, kde sídli budova mestskej radnice. Na tomto námestí  sa pravidelne konajú rôzne trhy alebo koncerty. Nachádza sa tu aj pamätník kráľa Holandska a veľkovojvodu Luxemburska - Guillaume II. Táto bronzová socha je na mramorovom podstavci, kde je erb mesta spolu s pamätnou tabuľou. Na ňom už je samotný Guillaume II na koni. Asi  50 metrov odtiaľto nájdete ďalšiu z frekventovaných pamiatok, ktorá sídli na Rue du Marché-aux-Herbes a nájdete tu tiež sídlo kráľovskej rodiny spolu s parlamentom (Palais Grand-Ducal Chambre des Députés) . Toto bola pre mňa malá križovatka, pretože je viacero smerov kam sa dá odtiaľto vybrať. Ja som sa však rozhodol, že si pôjdem pozrieť  Portugalskú štvrť Pfaffenthal.

Dá sa k nej dostať takisto viacerými spôsobmi, no mne sú veľmi blízke mosty a preto som sa vybral k Pont G.D.Charlotte. Síce nepatrí medzi najkrajšie v meste, ale výhľad , ktorý ponúka, rozhodne stojí za to! Mesto som mal ako na dlani. Po pravej strane štvrť Centre, podo mnou Pfaffenthal  a na ľavej strane sa rozprestierala nová časť mesta, kde majú sídla mnohé Európske inštitúcie – Kirchberg. Je to niečo podobné ako La Defense v Paríži. Mojou prioritou bolo vidieť staré mesto, takže som to zobral okľukou cez Fort Thüngen, kde som nevedel nájsť pochopenie pre architektov, ktorí k archeologickej budove troch veží  „prilepili“ oceľovo-sklenenú budovu novodobého múzea pre výstavisko  – Mudam. Ako spomienka na dávnu, ale najmä slávnu minulosť, tu sú veľmi zachovalé hradby, odkiaľ je taktiež jedinečný panoramatický pohľad na mesto. Úzkym kamenným schodiskom sa dá zísť do ďalšej štvrte Clausen, kde sa ale neoplatí turistovi moc dlho zdržiavať, a preto popod železničný Viaduc, ktorý je postavený z mnoho oblúkov, moje kroky smerovali k spomínanej Portugalskej štvrti.

                Pravdupovediac som sa na túto časť tešil najviac. Bude to asi zo skúsenosti s Portugalskom a všetkým, čo je s ním spojené. Túto mestskú časť nájdete v údolí Alzette, ktorá sa rozprestiera medzi železničným „viaduct-om“ a „červeným mostom“(Pont G.D.Charlotte). Patrí medzi staré časti mesta a je jedna z najmalebnejších! Nízke a jednoduché domčeky evokujú pocity „Gulivera na svojích cestách“. V týchto príbytkoch sa vždy vykonávali remeselnícke, obchodné, priemyselné, kláštorné, kultúrne a rôzne ďalšie aktivity. Niektoré z nich si svoju tradíciu zachovali až do dnes, ale takisto tu v oknách nájdete visieť  futbalové dresy Portugalskej reprezentácie. Toto územie patrí od roku 1994 do zoznamu svetového dedičstva UNESCO - Späť v srdci mesta. V podstate mi už toho veľa  nezostávalo k prehliadke, a keďže som mal aj dostatok času, tak som tempo trošku povolil. Moje kroky viedli k národnému múzeu. Žiaľ bolo zatvorené, a tak mi nezostávalo nič iné, ako sa presúvať mestom ďalej. Nebol som ďaleko od jednej z najvyhľadávanejších pamiatok v meste, tak som sa teda vybral na Kazematy.

                Jedná sa o vojenské opevnenie, ktoré slúžili ako úkryt pred nepriateľom, ale zároveň aj ako strategicky veľmi výhodné útočisko. Je to spleť mnohých chodbičiek a tunelov, ktorými je prevŕtaná skala, v ktorej sa nachádzajú. Prvé kazematy mesta Luxembourg sú datované od čias španielskej nadvlády v roku 1644. O štyridsať rokov neskôr sa chodby začali rozširovať. Touto úlohou bol poverený francúzsky inžinier a staviteľ  Vauban. Výsledok jeho práce bol obdivuhodný, pretože sieť chodbičiek rozšíril o 23km! Ďalšie rozširovanie sa konalo ešte v 18-tom storočí, ale nedá sa povedať, že by bolo také dramatické ako to predošlé. Tieto „skalné tunely“ sú ukážkou málo vídanej práce. Niektoré z nich vedú až do 40 metrovej hĺbky. Vďaka nim si toto mesto právoplatne prisvojilo prezývku „Gibraltár severu“. V roku 1867 bola časť kazemát zdemolovaná, no aj tak zvyšná časť, ktorá zotrvala až dodnes, je voľne prístupná pre verejnosť, a dokonca niektoré okolité domy majú prístup priamo do podzemia týchto chodbičiek. Z tohto miesta je úžasný pohľad na mesto. Emócie, ktoré toto miesto vyvoláva, prinútia asi každého na chvíľu sa zastaviť a plnými dúškami nasávať atmosféru, s ktorou ste v priamej konfrontácii.

                Síce veľmi nerád, ale predsa som sa musel presunúť ďalej okolo opevnenia starého mesta, kde sa do výšky vypínali aj tri veže Notré Dame-u. Tento názov zdieľa aj parížsky kostolík, ale tento Luxemburský má rovnaký asi len názov. Už z vonka je vidieť, že architekti tu zvolili úplne iný spôsob výstavby. Táto vznešená budova tiež nezostala nepovšimnutá, čoho dôkazom je aj to, že v nej má svoje sídlo arcibiskup Luxemburska. História budovy je spätá so Spoločnosťou Ježišovou. V roku 1594 sa v meste usadili jezuiti, ktorí tu neskôr vybudovali vysokú školu (1603). Rýchly rozvoj duchovnej spoločnosti v meste viedol k tomu, aby tu bol vybudovaný veľký kostol. Plány boli navrhnuté podľa brata jezuita Jean Du Blocq(1613) a práce trvali osem rokov. V roku 1621 (17.10.) bol kostol vysvätený biskupom Georg von Heiffensteinom. Kostol menil svoje meno niekoľko krát, až ho nakoniec pomenovali „Cathédrale Notre-Dame de Luxembourg“. Krypta katedrály slúži ako pohrebisko, dokonca obsahuje hroby biskupov Luxemburska.

                Pomaličky na mňa začala doliehať únava, a tak prišiel na rad ďalší prísun kofeínu. Neuvedomil som si, že si ho kupujem v blízkosti jednej z najfrekventovanejších pamiatok mesta, a tak ma vyšiel na 2,5€. A to bola tá káva v papierovom pohári. Posledný vyznačený bod na mape bolo miesto okolo rieky Alzette, ktorú z jednej strany lemuje časť mesta zvaná Gronn a zo strany druhej sú kazematy. Toto miesto je priam predurčené pre romantické prechádzky alebo relax v prírode. Zvuk tečúcej vody, po ktorej sa bezstarostne premávali kačice, tomu všetkému len pridal na originalite a pôvabe tohto miesta. V minulosti bola domovom najmä remeselníkov, ktorí využívali rieku pre svoje obchody, až sa tu nakoniec usadili. V súčasnosti  je Gronn stále aktívnou časťou mesta, len sú tu naviac situované aj rôzne bary, kaviarne a reštaurácie. Tiež tu má svoje sídlo aj Národné múzeum histórie, v ktorom sa dá zistiť mnoho užitočných a cenných informácii.

 Tu sa moja prehliadka mesta skončila. Pohľad na zapadajúce slnko odrážajúce sa od hladiny vody vie potešiť asi každého a pri fascinujúcej scenérii som sa ponoril do vlastných myšlienok, aby som mohol zosumarizovať deň, ktorý sa blížil ku koncu.            Toto malé – veľké mesto plné kontrastov sa jednoznačne na turistickej mape rozhodne oplatí navštíviť. Bohatá minulosť, ktorú cítiť nielen v uliciach, ale aj v múzeách je miestami až čarovná. Ak sa chcete po meste len prejsť, tak vám na to stačí jeden deň. Ak však chcete nahliadnuť hlbšie do minulosti, tak určite netreba minúť niektoré z múzeí. Treba však potom počítať s tým, že sa pobyt predĺži.

Související články