Asi každý si v živote stanoví nejaké priority, ciele alebo méty. Ani ja nie som výnimkou. Preto som si vybral ako ďalšiu zastávku na potulkách po Európe práve Metz, alebo po Slovensky „Méty“. Francúzsko mi je veľmi blízke a preto toto mesto na severovýchode krajiny, ktoré sa nachádza v regióne  Moselle na sútoku riek Moseille a Seille. Jeho história siaha až do staroveku, takže mi hneď bolo jasné, že sa tu nudiť rozhodne nebudem.

Názov je odvodený od Galského kmeňa Mediamatrikov. Po dobití mesta Rimanmi sa pod názvom Divodorum Mediomatricorum stali jedným z popredných miest Gálie. Rozkvet bol podporovaný najmä exportom vína, ktorý vydržal až do piateho storočia, keď ho vyplienili Attilové vojská. O bohatej histórii svedčí fakt, že tu pôsobili viaceré významné dynastie a takisto boli hlavným mestom kráľovstva. V súčasnosti patrí medzi 40 najzelenších miest sveta a je typické svojou architektúrou zo žltého vápenca.

Na vlakovej stanici nie je problém zohnať mapku mesta, a tak sa môžete bez problémov vybrať na obhliadku. Je situovaná asi 20 minút pešo od historického centra mesta. Premáva aj pravidelná MHD, no pokiaľ to je možné, radšej sa prejdem, pozriem aj na ostatné časti mesta, ktoré v sprievodcoch nenájdem, a aj si trošku „oťukám“ domácich ako sa správajú, reagujú, skrátka vidím ako žijú… Tým pádom sa trasa do centra vždy o niečo predĺži, no hodnotím to pozitívne.

Prvá časť mesta, ktorú som si dal do hľadáčika bola „Arsenal“. Je to viac-menej moderný park s početným množstvom fontán. Počas leta slúži aj na koncerty a verejné podujatia. Keďže návštevu „Mét“ som robil mimo sezóny, obhliadka bola trošku komplikovanejšia, lebo niektoré časti sa rekonštruovali a medzi ne patril aj tento park s námestím. Našťastie odtiaľto je to už len kúsok ku kostolu „Saint Martin“ . Architektúra tohto svätostánku dá každému návštevníkovi najavo hneď pri vstupe, že sa nejedná o bežný „rádový“ kostol. Budova je postavená z obrovských kamenných blokov, ktoré robia veľmi príjemný chládok najmä v letných mesiacoch. Žiaľ presná doba jeho vzniku sa do dnes nezistila. Počas svojej existencie prešiel rôznymi rekonštrukciami a rozhodne stojí za to si ho pozrieť.

Kostol je hneď vedľa námestia „Place Saint-Louis“. Túlať sa týmito miestami  je ako cestovať v čase. Klasické Francúzske obchodíky učupené pod mestskými domcami, by mohli rozprávať nejeden príbeh. Dnes však slúžia nielen šikovným podnikateľom a predavačom, ktorí tu majú svoje obchodíky s rôznym tovarom od pečiva, syrov, mäsa, údenín, módnych doplnkov, ale nájdete tu aj krásne dobové vínne pivničky, v ktorých si nechal popliesť hlavu nejeden Francúz ešte v dobách, keď naši starí otcovia za sebou ťahali dreveného káčera… Toto námestie je aj centrom zábavy, pretože v priebehu roka sa zaplní rôznymi stánkami, detskými kolotočmi a preplnenými terasami, odkiaľ častokrát počuť nielen francúzštinu.

Orientoval som sa podľa mapy a mal som nasmerované k miestnej synagóge. Avšak tá bola skrytá za vysokým múrom a budovami, takže som z nej skoro  nič nevidel. No na moje šťastie som „zavadil“ o krásny kostol. Pomedzi úzke uličky plné zväčša jednoposchodových domov so starými, ale zachovalými okenicami, až na „Rue Marchant,“ kde sa do výšky vypínal  „Eglise Sainte Ségolène“ .

Pomaly som sa blížil k najväčšej pamiatke mesta, ktorou je jednoznačne katedrála „St.Etienne“  postavená v roku 1220. Miestny obyvatelia ju tiež volajú „Lucerna dobrého Boha“. Katedrála sa pýši nielen najväčšou zasklenou plochou (6500m²), ale vlastní aj najväčšie gotické okná v Európe. Patrí medzi najvyššie katedrály  vo Francúzsku. Hneď vedľa nej je učupené miestne trhovisko. Akonáhle na svojich cestách narazím na domáce „Mercádo“ som ako šelma cítiaca svoju korisť. Samozrejme ani tu tomu nebolo inak a trhovisko dostalo prednosť pred všetkými pamätihodnosťami. Atmosféra, ktorou na mňa vplývajú tieto stánky s domácimi potravinami je jedinečná. Hra farieb, chutí a vôní, ktoré sa miešajú na každom kroku, je až elektrizujúca. Vstúpiť do takéhoto „chrámu“ a niečo neskúsiť je pre mňa, ako oblizovať zabalenú čokoládu… S camembertom z Normandie, čerstvou bagetou a americkým úsmevom som si spokojne urobil obhliadku katedrály.

Z mostu „Pont Moyen“  bol priam až neskutočný výhľad na „Le Tempe Neuf de Metz“. Jedná sa o kostol postavený počas doby v ktorej bolo mesto násilím odtrhnuté od Francúzska a pridelené k Nemecku. Toto všetko bolo len kvôli tomu aby svetu ukázali „Germánsku politiku a architektúru“. Pri tejto budove sa zastaví asi každý. Scenéria ako z cestovateľského časopisu. Zelený ostrovček „Petit saucy“ s kostolíkom odrážajúcim sa v ramenách rieky, po ktorej sa bezstarostne premávajú labute. Za ním je ďalšia z pamiatok, ktoré sa oplatí pozrieť. “Place de la Comédie“  z 18-tého storočia je námestie pred mestským divadlom s operou. Z tohto bodu sa dá sledovať naraz niekoľko pamiatok naraz, takže je to miesto priam predurčené na krátky relax. V minulosti bolo miestom francúzskych a nemeckých stretov, ale dnes je symbolom priateľstva medzi obomi národmi. 

Cez ulicu  „Rue du Pont Saint-Marcat“  som sa pomaličky dostal k prehliadke  „L'ancien temple de garnison“ .  Táto budova je takisto spomienkou na časy, keď toto mesto ovládali nemecké vojská. Slávnostne bola otvorená v roku 1881 a bola určená najmä pre vojakov. Dlhodobo patrila medzi sporné budovy, pretože bola vyššia ako katedrála „St.Etienne“ . Hlavná loď v roku 1946 vyhorela a dodnes sa zachovala len veža. Avšak ľudia ňou neopovrhujú, práve naopak. Domáci si na nej veľmi  lipnú. Toto bola posledná historická pamiatka, ktorú som mal zaznačenú na mape. Do odchodu vlaku mi zostávalo ešte asi 2hodiny, a tak som sa rozhodol, že späť k vlakovej stanici, pôjdem inými ulicami ako ráno. Aby som si ešte raz pozrel, ako si tu nažívajú domáci. Pre niekoho možno “klasika,“ no ja v tom vidím vždy niečo iné, pretože pravú chuť mesta cítim vtedy, keď vidím ako sa v ňom chovajú domáci a nie turisti.

Zaujímavosťou tohto mesta je aj fakt že v roku 1908 končila v „Métach“ jedna z etáp populárnej „Tour de france,“ a keďže vtedy mesto patrilo  Nemecku, išlo o prvý zahraničný výjazd tohto cyklistického závodu. Z „Mét“  pochádza aj viacero významných osobností, ktorí sa tu nielen narodili , ale aj pôsobili. Asi najvýznamnejší bol „Jean-François Pilâtre de Rozier (1754 – 1785,)“ ktorý bol jeden z prvých pasažierov na balóne.

Akoby povedal jeden nemenovaný slovenský spevák : „U mňa áno!“ Tým mám na mysli návštevu „Mét“. Nejedná sa o klasickú „továreň na turistov“ ako napr. Paríž. Toto mesto má jednoznačne čo ponúknuť. Miesto, kde sa miešajú historické fakty už od stredoveku, sa rozhodne oplatí navštíviť…

                                                                                                          …Bon Vayage