Gibraltár

Hranica medzi Atlantickým oceánom a Stredozemným morom, alebo úžina medzi Afrikou a Európou.

Gibraltár. Hranica medzi Atlantickým oceánom a Stredozemným morom, alebo úžina

medzi Afrikou a Európou. Vzdialenosť vzdušnou čiarou je cca 20km. Toto miesto pozná asi

väčšina pod názvom Gibraltársky prieliv. Ak ho však niekto nazve aj „opičím vrchom“ tak tiež

nebude ďaleko od pravdy. Je pomenovaný podľa rovnomenného štátu či mesta. Dostať sa

naň sa dá viacerými spôsobmi. Lietajú tu dve pravidelné linky z Londýna alebo Manchestru,

svoj prístav majú aj lode z okolitých miest a krajín, ale my sme prišli autobusom, ktorý

vyrážal zo západného pobrežia. Pri kúpe lístkov nás oboznámili že tam nejde priami spoj, ale

musíme prestúpiť v Algericas a odtiaľ do mestečka La Linea de la Concepción, kde bola štátna

hranica. Cesta trvala asi hodinu aj s prestupom. To, že vstupujete do inej krajiny zistíte podľa

toho, že budete musieť predložiť cestovný doklad mužovi v uniforme a prísnym výrazom

v tvári. Po tejto kontrole nás oboch milo prekvapilo vzhľad mesta pretože hneď za colnicou

bola telefónna búdka typická práve pre Anglicko. Gibraltár asi ako jediný štát má letisko

resp. pristávaciu dráhu po ktorej môžu prechádzať civilisti, samozrejme ak nepristáva alebo

neštartuje lietadlo pretože ju križuje jedna z hlavných ulíc - Winston Churchill Avenue. Hneď

za ňou sa neprehliadnuteľne vypína “The Rock“ ako ho miestny volajú do výšky 426m.


Španielsko bolo nútené prenechať Gibraltár Británii v roku 1713 Utrechtskou

zmluvou ukončujúcu vojnu o španielske dedičstvo. Roku 1830 sa Gibraltárska posádka stala

formálne britskou kolóniou. Boli to väčšinou vojenský väzni, alebo zajatci. Tento maličký štát

má rozlohu len necelých 7 km² ,ale za to je pomerne husto zaľudnený a s približne 4500

obyvateľov na m² patrí medzi najhustejšie zaľudnatené krajiny sveta! Práve preto tu je

priestor veľmi obmedzený. Toto územie bolo obývané už v dobe kamennej o čom dôkazy sú

v podobe nálezu lebky neandertálca z lomu Forbes z roku 1848. Gibraltár nasledoval vývoj na

južnom pobreží Pyrenejského polostrova, bol podmanený viacerým okupovateľmi (Rímska,

Byzantská, Kartágska ríša, Visghóti…) no nakoniec sa dostal do moslimských rúk v roku 711,

spolu s zvyškom kráľovstva Visigoth. Dobitie ríše Moslimami viedlo k významnému faktu:

pridelenie názvu na počesť moslimského vodcu. Skala bola premenovaná na Džabal al Táriq

(Tárikova skala), z čoho vznikol skomolením Gibraltár. Feničania a Gréci takisto navštívili

Gibraltár a z gréckej mytológie je podložené označenie tejto skaly ako jeden z pilierov

Herculesa, ktorý sa volal Calpe. Toto územie si pamätá aj úplné vyhostenie a evakuáciu

obyvateľstva. Bolo tomu preto lebo počas vojny to bol pre Britov strategický bod na

zásobovanie Malty a Severnej Afriky. Aj dnes sa dajú pozrieť či už priamo na vrchole skaly ,

alebo v jej okolí pozostatky vojenského opevnenia a bunkre. Takisto tu ešte stále funguje

pomerne moderná vojenská základňa spolu s námorníckymi dokmi kde kotvia nie len lode

z kráľovského vojska, ale občas aj americké ponorky.


Na Gibraltári sa nachádza jediná európska kolónia opíc. Tie patria k druhu magot

bezchvostý (Macaca sylvanus). Ako sa tu dostali existujú rôzne legendy. V medzivojnovom

a povojnovom období dokonca hrozilo ich vyhubenie, ale našťastie sa táto kolónia


zachránila. Miestni obyvatelia si ich veľmi híčkajú, mimochodom aj kvôli legende, ktorá tvrdí,

že Gibraltár bude britský, pokiaľ tu opice budú žiť. Za zmienku stojí aj fakt, že tieto primáty

majú vlastnú evidenciu kde je evidované narodenie alebo úmrtie. Každá z opíc má takisto

svoje meno.


Za pristávacou dráhou je turistická kancelária kde sa okrem iného dala získať mapa

poloostrova, alebo zakúpiť viaceré druhy výletov autobusmi. Rozhodli sme sa že pôjdeme

peši a tak si budeme môcť pozrieť to čo budeme chcieť my a nie šofér. Keďže času nebolo

na rozdávanie naše kroky hneď smerovali k lanovke, ktorá vyvážala ľudí až hore na vrchol

samotnej skaly. Míňajúc nízke nevýrazne domčeky v ktorých boli rôzne obchodíky sme sa

dostali až k stánku kde sa platil poplatok za lanovku. Lístok bol pomerne drahý, ale keďže nás

tlačil čas, nezostávalo nám nič iné ako každý zaplatiť po 9€ za základný lístok. Ten zahŕňal

vyvezenie lanovkou tam a späť. Len pre zaujímavosť podotknem že „plná vstupenka na

najkrajšie atrakcie stojí pre dospelého neštudenta 33,5€. Našťastie sa dá uplatniť študentská

50% zľava.


Cesta na vrchol bola prerušená jednou plánovanou zastávkou - Apes´ Den. Počas

jazdy sa už dali sledovať voľne a drzo žijúce opice v prírode. Pod nami sa ako had vlnila úzka

cesta pre autá a mikrobusy. Bol to naozaj pekný pohľad, pretože ako náhle nejaké auto

spomalilo, ihneď naň začali skákať opice. Keď sa tadiaľ nikto nepresúval, tak sa títo „chlpatý

drzáni“ len tak ležérne vyvaľovali na rozpálenom asfalte a čakali na svoju obeť. Hneď ako

sme vystúpili upútala nás veľká tabuľa so zákazom kŕmenia opíc. Na ruksaku sa mi voľne

pohojdávala taška s potravinami. Myslel som že keď je zabalená tak mi nič nehrozí, avšak

netrvalo to ani päť minút a už si ma vytipovala skupinka asi troch chlpáčov, ktoré ma mali

ako ľahký úlovok. Našťastie pre mňa sa mi podarilo skryť do obchodu so suvenírmi kde som

nechal ruksak. Keby som tak neurobil tak by ma určite napadli a „okradli“. Niečo podobné sa

stalo dievčaťu , ktoré malo v ruku otvorený balenie sladkého pečiva. Samozrejme nezostal

nepovšimnutý. Netrvalo to dlho a párik opíc na ňu vyskočil a vytrhol z rúk toto balenie aby si

dopriali maškrtu. Nie nadarmo sa hovorí: „drzí ako opica“.


Keď sú ideálne poveternostné podmienky, naskytne sa jedinečný výhľad na tri krajiny

(Anglicko, Španielsko, Maroko), a tmavo modré more. Osídlenie polostrova je prakticky

počas celého jeho územia, ale najhustejšie zaľudnenie je severná a východná časť kde sa

nachádza hranica spolu s letiskom a veľký lodný prístav. Na južnú stranu sa dá dostať popri

pobrežia, alebo tunelom, ktorý je prerazený cez skalu. Tu nájdeme veľmi peknú turistickú

atrakciu Europa Point zo svetelným majákom a krásnym výhľadom na more a africké

pobrežie. Východnú tvorí pobrežie s pozvoľným prístupom do mora a tri pláže - Eastern

Beach, Catalan Bay, Sandy Bay. Tieto časti sú spojené cestou , ktorá tvorí akýsi okruh okolo

celej skaly. Je pomerne dosť frekventovaná. Funguje je tu aj autobusová doprava, ale ak

nie je časová tieseň, vystačíte si aj „po vlastných“. Z mesta sa podnikajú aj výlety loďou na

otvorené more, kde sa dajú sledovať voľne žijúce delfíny, ktoré sa naháňajú a vyskakujú ako

rodení artisti popri lode.


Ľudia sú tu priateľský a záujem turistov už skoro plne ignorujú. Avšak ak niekoho

požiadate o pomoc, alebo radu tak sú veľmi ochotný. Ak môžu tak pomôžu, ak to je nad

ich sily, určite vám poradia, alebo zavedú za niekým iným kto určite pomôže. Čakal som že

nebude problém s angličtinou, ale čo ma veľmi príjemne prekvapilo bola skutočnosť s akým

prirodzeným a priam až identickým anglickým akcentom hovorili. Medzi najobľúbenejšie

dopravné prostriedky patria automobily spolu s motorkami, alebo skútrami. Gibraltár je

jedna z mála anglických krajín kde sa jazdí po pravej strane. Na bezpečnosť tu dohliada

miestna polícia(RGP – Royal Gibraltar Police), ktorá funguje skoro dve storočia (25.06.1830).

Je to najstaršia polícia v spoločenstve národov mimo územia Spojeného kráľovstva Ich

uniforma je tak isto typická skôr pre Anglicko – tmavé uniformy s vysokými čiapkami. Za

zmienku určite stoji aj to, že na Gibraltári vydávali druhé najstaršie anglicky písané noviny,

ktoré vychádzali 6 dní v týždni.


Gibraltár má rozhodne čo ponúknuť! Na našu škodu sme nemali času aby sa nám

podarilo preskúmať ho podrobnejšie. Každopádne kto nemá rád upršané a hmlisté anglické

počasie, nech sa skúsi pozrieť na „Herculesov pilier“.

Související články

Jsme na Facebooku

Večer v TV

Celý program

REKLAMA

Přihlášení k odběru newsletteru

Přihlaste se k odběru našeho newsletteru a neuniknou vám žádné novinky z webu i časopisu National Geographic.