Gibraltár
Hranica medzi Atlantickým oceánom a Stredozemným morom, alebo úžina medzi Afrikou a Európou.
Gibraltár. Hranica medzi Atlantickým oceánom a Stredozemným morom, alebo úžina
medzi Afrikou a Európou. Vzdialenosť vzdušnou čiarou je cca 20km. Toto miesto pozná asi
väčšina pod názvom Gibraltársky prieliv. Ak ho však niekto nazve aj „opičím vrchom“ tak tiež
nebude ďaleko od pravdy. Je pomenovaný podľa rovnomenného štátu či mesta. Dostať sa
naň sa dá viacerými spôsobmi. Lietajú tu dve pravidelné linky z Londýna alebo Manchestru,
svoj prístav majú aj lode z okolitých miest a krajín, ale my sme prišli autobusom, ktorý
vyrážal zo západného pobrežia. Pri kúpe lístkov nás oboznámili že tam nejde priami spoj, ale
musíme prestúpiť v Algericas a odtiaľ do mestečka La Linea de la Concepción, kde bola štátna
hranica. Cesta trvala asi hodinu aj s prestupom. To, že vstupujete do inej krajiny zistíte podľa
toho, že budete musieť predložiť cestovný doklad mužovi v uniforme a prísnym výrazom
v tvári. Po tejto kontrole nás oboch milo prekvapilo vzhľad mesta pretože hneď za colnicou
bola telefónna búdka typická práve pre Anglicko. Gibraltár asi ako jediný štát má letisko
resp. pristávaciu dráhu po ktorej môžu prechádzať civilisti, samozrejme ak nepristáva alebo
neštartuje lietadlo pretože ju križuje jedna z hlavných ulíc - Winston Churchill Avenue. Hneď
za ňou sa neprehliadnuteľne vypína “The Rock“ ako ho miestny volajú do výšky 426m.
Španielsko bolo nútené prenechať Gibraltár Británii v roku 1713 Utrechtskou
zmluvou ukončujúcu vojnu o španielske dedičstvo. Roku 1830 sa Gibraltárska posádka stala
formálne britskou kolóniou. Boli to väčšinou vojenský väzni, alebo zajatci. Tento maličký štát
má rozlohu len necelých 7 km² ,ale za to je pomerne husto zaľudnený a s približne 4500
obyvateľov na m² patrí medzi najhustejšie zaľudnatené krajiny sveta! Práve preto tu je
priestor veľmi obmedzený. Toto územie bolo obývané už v dobe kamennej o čom dôkazy sú
v podobe nálezu lebky neandertálca z lomu Forbes z roku 1848. Gibraltár nasledoval vývoj na
južnom pobreží Pyrenejského polostrova, bol podmanený viacerým okupovateľmi (Rímska,
Byzantská, Kartágska ríša, Visghóti…) no nakoniec sa dostal do moslimských rúk v roku 711,
spolu s zvyškom kráľovstva Visigoth. Dobitie ríše Moslimami viedlo k významnému faktu:
pridelenie názvu na počesť moslimského vodcu. Skala bola premenovaná na Džabal al Táriq
(Tárikova skala), z čoho vznikol skomolením Gibraltár. Feničania a Gréci takisto navštívili
Gibraltár a z gréckej mytológie je podložené označenie tejto skaly ako jeden z pilierov
Herculesa, ktorý sa volal Calpe. Toto územie si pamätá aj úplné vyhostenie a evakuáciu
obyvateľstva. Bolo tomu preto lebo počas vojny to bol pre Britov strategický bod na
zásobovanie Malty a Severnej Afriky. Aj dnes sa dajú pozrieť či už priamo na vrchole skaly ,
alebo v jej okolí pozostatky vojenského opevnenia a bunkre. Takisto tu ešte stále funguje
pomerne moderná vojenská základňa spolu s námorníckymi dokmi kde kotvia nie len lode
z kráľovského vojska, ale občas aj americké ponorky.
Na Gibraltári sa nachádza jediná európska kolónia opíc. Tie patria k druhu magot
bezchvostý (Macaca sylvanus). Ako sa tu dostali existujú rôzne legendy. V medzivojnovom
a povojnovom období dokonca hrozilo ich vyhubenie, ale našťastie sa táto kolónia
zachránila. Miestni obyvatelia si ich veľmi híčkajú, mimochodom aj kvôli legende, ktorá tvrdí,
že Gibraltár bude britský, pokiaľ tu opice budú žiť. Za zmienku stojí aj fakt, že tieto primáty
majú vlastnú evidenciu kde je evidované narodenie alebo úmrtie. Každá z opíc má takisto
svoje meno.
Za pristávacou dráhou je turistická kancelária kde sa okrem iného dala získať mapa
poloostrova, alebo zakúpiť viaceré druhy výletov autobusmi. Rozhodli sme sa že pôjdeme
peši a tak si budeme môcť pozrieť to čo budeme chcieť my a nie šofér. Keďže času nebolo
na rozdávanie naše kroky hneď smerovali k lanovke, ktorá vyvážala ľudí až hore na vrchol
samotnej skaly. Míňajúc nízke nevýrazne domčeky v ktorých boli rôzne obchodíky sme sa
dostali až k stánku kde sa platil poplatok za lanovku. Lístok bol pomerne drahý, ale keďže nás
tlačil čas, nezostávalo nám nič iné ako každý zaplatiť po 9€ za základný lístok. Ten zahŕňal
vyvezenie lanovkou tam a späť. Len pre zaujímavosť podotknem že „plná vstupenka na
najkrajšie atrakcie stojí pre dospelého neštudenta 33,5€. Našťastie sa dá uplatniť študentská
50% zľava.
Cesta na vrchol bola prerušená jednou plánovanou zastávkou - Apes´ Den. Počas
jazdy sa už dali sledovať voľne a drzo žijúce opice v prírode. Pod nami sa ako had vlnila úzka
cesta pre autá a mikrobusy. Bol to naozaj pekný pohľad, pretože ako náhle nejaké auto
spomalilo, ihneď naň začali skákať opice. Keď sa tadiaľ nikto nepresúval, tak sa títo „chlpatý
drzáni“ len tak ležérne vyvaľovali na rozpálenom asfalte a čakali na svoju obeť. Hneď ako
sme vystúpili upútala nás veľká tabuľa so zákazom kŕmenia opíc. Na ruksaku sa mi voľne
pohojdávala taška s potravinami. Myslel som že keď je zabalená tak mi nič nehrozí, avšak
netrvalo to ani päť minút a už si ma vytipovala skupinka asi troch chlpáčov, ktoré ma mali
ako ľahký úlovok. Našťastie pre mňa sa mi podarilo skryť do obchodu so suvenírmi kde som
nechal ruksak. Keby som tak neurobil tak by ma určite napadli a „okradli“. Niečo podobné sa
stalo dievčaťu , ktoré malo v ruku otvorený balenie sladkého pečiva. Samozrejme nezostal
nepovšimnutý. Netrvalo to dlho a párik opíc na ňu vyskočil a vytrhol z rúk toto balenie aby si
dopriali maškrtu. Nie nadarmo sa hovorí: „drzí ako opica“.
Keď sú ideálne poveternostné podmienky, naskytne sa jedinečný výhľad na tri krajiny
(Anglicko, Španielsko, Maroko), a tmavo modré more. Osídlenie polostrova je prakticky
počas celého jeho územia, ale najhustejšie zaľudnenie je severná a východná časť kde sa
nachádza hranica spolu s letiskom a veľký lodný prístav. Na južnú stranu sa dá dostať popri
pobrežia, alebo tunelom, ktorý je prerazený cez skalu. Tu nájdeme veľmi peknú turistickú
atrakciu Europa Point zo svetelným majákom a krásnym výhľadom na more a africké
pobrežie. Východnú tvorí pobrežie s pozvoľným prístupom do mora a tri pláže - Eastern
Beach, Catalan Bay, Sandy Bay. Tieto časti sú spojené cestou , ktorá tvorí akýsi okruh okolo
celej skaly. Je pomerne dosť frekventovaná. Funguje je tu aj autobusová doprava, ale ak
nie je časová tieseň, vystačíte si aj „po vlastných“. Z mesta sa podnikajú aj výlety loďou na
otvorené more, kde sa dajú sledovať voľne žijúce delfíny, ktoré sa naháňajú a vyskakujú ako
rodení artisti popri lode.
Ľudia sú tu priateľský a záujem turistov už skoro plne ignorujú. Avšak ak niekoho
požiadate o pomoc, alebo radu tak sú veľmi ochotný. Ak môžu tak pomôžu, ak to je nad
ich sily, určite vám poradia, alebo zavedú za niekým iným kto určite pomôže. Čakal som že
nebude problém s angličtinou, ale čo ma veľmi príjemne prekvapilo bola skutočnosť s akým
prirodzeným a priam až identickým anglickým akcentom hovorili. Medzi najobľúbenejšie
dopravné prostriedky patria automobily spolu s motorkami, alebo skútrami. Gibraltár je
jedna z mála anglických krajín kde sa jazdí po pravej strane. Na bezpečnosť tu dohliada
miestna polícia(RGP – Royal Gibraltar Police), ktorá funguje skoro dve storočia (25.06.1830).
Je to najstaršia polícia v spoločenstve národov mimo územia Spojeného kráľovstva Ich
uniforma je tak isto typická skôr pre Anglicko – tmavé uniformy s vysokými čiapkami. Za
zmienku určite stoji aj to, že na Gibraltári vydávali druhé najstaršie anglicky písané noviny,
ktoré vychádzali 6 dní v týždni.
Gibraltár má rozhodne čo ponúknuť! Na našu škodu sme nemali času aby sa nám
podarilo preskúmať ho podrobnejšie. Každopádne kto nemá rád upršané a hmlisté anglické
počasie, nech sa skúsi pozrieť na „Herculesov pilier“.